Uvahy o vybudovaní nádrže v oblasti Východoslovenkej nížiny sa objavovali už pred druhou svetovou vojnou. Na území, ktoré sa historicky  označovalo ako „Blata“. Išlo o zamokrené a močaristé plochy. Z okolitých potokov sa vody občas vylievali  a znehodnocovali úrodu  a pokosenú trávu aj na úrodných častiach územia.

V roku 1961 došlo k schváleniu investičnej výstavby Podvihorlatskej nádrže.

Prípravné páce na výstavbe vodnej nádrže sa rozbehli v apríli 1962 a samotná stavebná činnosť začala o mesiac neskôr. Výstavba bola ukončená v roku 1965 a do užívania ju slávnostne odovzdali 12.08.1966.  Nádrž mala hlavne zachytávať prívalové vody Laborca a Čiernej vody, resp. znižovať hladinu storočnej povodňovej vlny. Išlo tiež o zdroj vody na zavlažovanie približne 85 tis. ha poľnohospodárskej pôdy na území medzi Michalovcami a Vojanmi a zabezpečenie dostatku vody v Laborci pre chledenie vojanskej tepelnej elektrárne.  Časom sa nádrž začala zarybňovať a využívať aj na športovo-rekreačné účely. Už v roku 1966 sa vybudovali pri nádrži prvé montované chaty.      

Po názve Podvihorlatská nádrž  sa začal používať názov Podvihorlatská sĺňava a až potom sa dostalo do povedomia  dnešné pomenovanie diela Zemplínska šírava.

Ľudia poznajú Zemplínsku šíravu aj ako Slovenské more.